From misery to happy end ... part 45 -I promise
"Čo budeš teraz robiť?"
"Budem s Justinom. Nič iné nemôžem robiť."
"Ale čo mama a otec? Zas sa na teba vykašľali."
"Nezazlievam im to." Odsekla som s prázdnym výrazom. "Som tehotná--v sedemnástich. Neskončila som ani strednú."
"Justin sa o teba postará. Zvládneš to. Spolu to zvládnete."
"Nechcem sa viazať, Caitlin. Vždy som chcela...chcela som byť sebestačná. Nechcem byť od niekoho závyslá."
"Mel..."
"Nie Cait. Môj život je ideálny teraz. Verím, že bude aj do budúcna. Ale kam pôjdem, čo-- čo spravím, keď sa to všetko posere? Rodičia mi dosť jasne naznačili, že somnou nechcú mať nič spoločné. Lenže ja mám dve deti."
"Mel. Nemysli na to. Všetko je predsa v poriadku."
"Ale ja musím myslieť do budúcna. Teraz je všetko dokonalé, ale nesmiem myslieť len pozitívne. Musím myslieť aj na to, čo budem robiť, keď sa všetko posere."
"Mel...lenže ty myslíš príliš negatívne."
"Toto je realita, Caitlin." Vydýchla som. V tom mi zazvonil mobil.
"Prosím?"
"Ahoj zlatko." Počula som Justinov hlas. V tej chvíli sa všetky moje obavy rozplynuli. Prečo má jedna osoba na mňa taký vplyv, že nemôžem--neviem myslieť realisticky? Robí to tá láska, ktorá medzi nami je?
"Ahoj, stalo sa niečo, miláčik?"
"Chýbaš mi." Vzdychol. "Si v poriadku? Zdá sa mi, že si nejaká sklesnutá."
"Nie, som v poriadku."
"Určite?"
"Áno."
"Baby si už povyberali hračky. Idem to zaplatiť. Zoberiem ich do parku? Chceš byť ešte s Caitlin, alebo už prídem po teba?"
"Koľko je hodín?"
"Päť."
"Tak môžeš prísť. Len zastav na parkovisku pred tou kaviarňou za rohom."
"Dobre. O pár minút sme tam." Zložil.
"O pár minút prídu."
"A potom?
"Neviem."
"Mel, nepostrážim deti? Choď niekam s Justinom. Len vy dvaja. Užite si to."
"Nevadilo by ti to?"
"Keby mi to vadilo, nenavrhla by som ti to."
"Ďakujem." Vďačne som sa na ňu pozrela a objala som ju.
"Nemáš zač. Rada to spravím. Pre vás."
Onedlho som videla Justinove auto. Zaparkoval na najbližšom voľnom mieste. Zaplatili sme. Miesto spolujazdca vedľa Justina bolo voľné, predpokladala som, že pre mňa. Sadla som si k nemu a zabuchla som dvere. Cait spravila to isté pred tým, než Justin naštartoval. Vyrazili sme.
"Justin?" Povedala som po chvíli ticha, ktoré vládlo v aute a prerušovalo ho len chichotanie Jazzy a Alison.
"Áno, zlatko?" Odkašľal si a ruku mi položil na stehno, zatiaľ, čo sústrene hľadel na cestu.
"Caitlin navrhla, že by postrážila deti a my dvaja by sme mali čas pre seba."
"To by bolo fajn. Nevadilo by ti to, Cait?" Na zlomok sekundy pozrel do spätného zrkadla.
"Nie. Užite si chvíľu spolu."
"Ďakujeme."
"Nie je zač."
O chvíľu sme zastali na parkovisku pri pláži.
"Jazzy, Alison! Ideme na pláž."
"Nemáme plavky." Povedala Jazzy.
"Ja tu mám plavky pre Alison. Chodte za Pattie vypýtať kľúč a choďte Jazzy po plavky."
"Dobre." Zobrala si Alisonine plavky, ktoré som jej podávala. Chris sa zničene vybral za nimi.
"Tak." Justin sa ku mne otočil a chytil ma za obe ruky. Oprel čelo o to moje. Cítila som jeho dych na mojej pokožke. "A sme sami." Vydýchol. Pozrel mi hlboko do očí, akoby sa mi snažil prečítať myšlienky. Potom sa začal pomaly približovať. Delilo nás len pár milimetrov. Naše pery sa spojili. Vtedy zastal čas. Akoby nič iné neexistovalo. Konečne sme boli sami. Aspoň na chvíľu som nemyslela na tie problémy, ktoré ma trápili. Len ťažko sme sa od seba oddelili. Obmotal si ruku okolo pása a pritlačil ma k sebe. Spoločne sme odišli do chatky. Umyla som si ruky a hodila som sa na posteľ. To isté spravil aj Justin. Pustila som Believe Acoustic.
"Zlatko, myslíš to vážne?" Zaškeril sa so spýtavým pohľadom.
"Vyzerá to, že nie?"
"Nevyzerá--deje sa niečo? Povedz mi to."
"Ja..." začala som som. "Bojím sa."
"Bojíš sa čoho?"
"Budúcnosti."
"Veríš mi?"
"V čom?"
"Vo všetkom."
"Áno."
"No tak...Nemáš sa čoho báť. Som tu pre teba."
"Sľubuješ?"
"Sľubujem."